Úmrtie pri dopravnej nehode budú odškodňovať poisťovne

Pozostalí obetí dopravných nehôd majú nárok na peňažné odškodnenie „psychickej ujmy“ spôsobenej smrťou blízkej osoby. Za spôsobenú ujmu vždy zodpovedá vinník dopravnej nehody, od ktorého možno požadovať jej finančnú náhradu. Aj napriek povinnému zmluvnému poisteniu vozidla sa poisťovne doposiaľ úspešne vyhýbali povinnosti uhradiť aj túto škodu. 

Nová rozhodovacia prax súdov však ako zodpovedný subjekt priamo určuje aj poisťovňu, ktorá vinníkovi poskytla povinné zmluvné poistenie. Keďže výška priznanej nemajetkovej ujmy dosahuje tisíce, často aj desaťtisíce eur, je omnoho väčší predpoklad vymoženia súdom priznanej sumy od poisťovne než od vinníka nehody, ktorý často nedisponuje dostatkom peňažných prostriedkov, aby ujmu uhradil jednorazovo prípadne aby ju vôbec niekedy uhradil.

Otázkou, či je náhrada „psychickej ujmy“ hradená z povinného zmluvného poistenia sa zaoberal Súdny dvor Európskej únie.

V prípade spôsobenia úmrtia pri dopravnej nehode, majú pozostalí nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pod pojmom nemajetková ujma rozumieme v tomto prípade zásah do súkromného a rodinného života pozostalých obete dopravnej nehody, teda psychickú ujmu resp. traumu, ktorú utrpia najbližší príbuzní obete.

Nárok pozostalých je odvodený od obete dopravnej nehody, ktorej život je chránený ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Smrť blízkej osoby nie je možné vyčísliť peniazmi, a práve preto náhrada nemajetkovej ujmy predstavuje len akúsi satisfakciu.

Otázku, či je aj náhrada nemajetkovej ujmy krytá povinným zmluvným poisteným zodpovedal Súdny dvor EÚ v rozsudku Haasová, C-22/12 vo veci prejudiciálnej otázky položenej Krajským súdom v Prešove a tiež v rozsudku vo veci Drozdovs, C-277/1.

V konaní o prejudiciálnej otázke skúmal Súdny dvor EÚ, či sa článok 3 ods. 1 smernice 72/166/EHS a článok 1 smernice 90/232/EHS majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú blízkym osobám osoby usmrtenej pri dopravnej nehode.

Súdny dvor EÚ vyslovil vo svojom rozhodnutí, že členské štáty majú právo upraviť si zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, sú však obmedzení smernicou Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktorá stanovuje povinné krytie škôd, medzi ktoré patrí aj ujma na zdraví.

Zároveň Súdny dvor konštatoval, že pod týmto pojmom sa rozumie akákoľvek ujma, čo zahŕňa fyzickú aj psychickú ujmu, ak ju možno žiadať podľa vnútroštátneho práva. Vzhľadom k tomu, že podľa vnútroštátnej právnej úpravy platnej na území Slovenskej republiky je možné žiadať náhradu takejto ujmy, náhrada nemajetkovej ujmy by sa mala odškodňovať z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.

Prejudiciálny rozsudok spolu s výkladom, ktorý sa v ňom nachádza je záväzný pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch. Ostatné vnútroštátne súdne orgány, na ktoré by mohol byť podaný návrh týkajúci sa toho istého problému, sú rovnako viazané rozsudkom Súdneho dvora.

Poisťovne však nemajetkovú ujmu naďalej odmietajú uhrádzať z dôvodu, že zmluva o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje na nahradenie ujmy podľa § 13 Občianskeho zákonníka, keďže právo na náhradu takej ujmy nie je kryté poistením podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení.

Doterajšia súdna prax platná na území Slovenskej republiky sa v otázke odškodňovania nemajetkovej ujmy z povinného zmluvného poistenia stále vyvíja, ale určujúcim v tomto smere ostáva vyššie uvedený rozsudok Súdneho dvora EÚ.